Premýšľam, či si naši živnostníci zaslúžia nejakú výplatu, keď sa dohodli s jej imaginárnou podobou; či si vôbec vážia svoju prácu, sami seba. Alebo…žeby už úplne osprosteli? Bezcenné papiere v podobe akcií tunelárskej a vytunelovanej firmy. Premýšľam, či si moji spoluobčania uvedomujú, kto – čo je štát a na čo nám je. (Tiež som si kedysi myslela, že má o. i. tvoriť zákony a dohliadať nad ich dodržiavaním.)
Zločinci v tomto štáte veselo berú od štátu platby za vykonanú prácu na štátnej zákazke a ešte veselšie neplatia svojim poddodávateľom. Akoby ani tá zločinecká firma, ktorá nevyplácala spravodlivú mzdu svojim nádenníkom (dodávateľským živnostníkom) nemala riaditeľa, ba ani toho generálneho, akoby nemala dozornú radu, akoby nemala správnu radu. Čo títo všetci celý ten čas „robili“, prečo a za čo brali svoje odmeny a koľko peňazí sa za celé to obdobie minulo na ich nezaslúžené odmeny? Koľko peňazí stála ich existencia v tej firme za celé to obdobie? Dá sa to vyčísliť, lenže to by sa muselo chcieť! Ale nechce sa. Lepšie takto, nech je veselo.
Inde zasa smutne z mesiaca na mesiac prežívali živnostníci, z ktorých mnohí možno už „zapichli“ svoju živnosť len preto, že inde bolo príliš veselo. Iní zas museli prepustiť svojich zamestnancov alebo sa rozlúčiť so svojimi spolupracovníkmi – tiež živnostníkmi. Že kvôli tomu deti tých živnostníkov nemali napríklad na nové tenisky? Hmm, taká prízemná vec – tenisky! Čo je to proti napr. mramorovým schodom v novej vile?
K zločincom, ktorí na jednej strane dostali peniaze (od štátu) a na strane druhej ich neposunuli tým, ktorí si ich zaslúžili, sa zasa veselo pridružila iná zločinecká partia, partaj, na čele s jej predsedom, ktorá asi nemá čo na práci, len vymýšľať, ako by obhájila a zakamuflovala zločinectvo tej zločineckej firmy, ktorá má na čele generálneho riaditeľa. Táto partaj, namiesto toho, aby legálne poslala tú zločineckú firmu do konkurzu podľa toho istého zákona ako idú do konkurzu iné firmy, aby pohnala na ňu exekútorov a z vydraženého majetku vyplatila oprávnených, radšej na štvrtý pokus vymyslí takú haluz, že sa mi neveriacky osemkrát pretočili panenky, a ešte si to aj v parlamente sami sebe schvália. Na odpadnutie! To mi teda povedzte, aký magor si namiesto výplaty zadováži nejaké papiere zvané akcie? A decku za tie papiere z obchodu prinesie tie nové tenisky? Tak to im mohli dať radšej gastráče, v hypermarkete sa nimi dajú kúpiť aj tenisky, aj lepidlo.
A zločinci sú zasa veselí, veď sa im podarilo s pomocou svojich v parlamente obicyklovať zopár miliónov ľudí.
Zločinci si asi myslia:
že ten národ je naozaj až taký sprostý;
že keď síce prišiel na to, že zo štátnej kasy sa dvakrát nesmie vyplácať tá istá zákazka, a
že keď živnostníkom zaplatia bezcennými papiermi a potom ich od nich štát odkúpi,
že si národ bude myslieť, že je to v pohode a
že nepríde aj na to, že je to znova zo štátnych peňazí.
A aj to, že ani za celý svet sa nedá spomenúť si, ktože má z toho celého prospech.
A kto je štát?
Štát sme my!
A čie sú štátne peniaze?
Aj moje, aj tvoje!
Dve dosť podstatné poznámky:
1. P. Brigita Schmögnerová svojho času 2x oddlžila viaceré banky, t. j. zmazal sa im dlh: bankári boli príliš veselí a dali úvery aj tam, odkiaľ ani nedúfali splátky. Vzniknuté dlhy sme zaplatili všetci z našich daní a bankári ostali ešte veselší, lebo chýbajúce peniaze sme im vynahradili my, občania zo svojich daní s podpisom p. Schmögnerovej a súhlasom vtedajšej vlády. A užívali si najmä tí, ktorí dlhy banke nezaplatili – ba tí boli ešte veselší a vtedy „vyrástlo“ na Slovensku aj v zahraničí veľa slovenských bohatých víl…
2. V týchto dňoch sa opakuje málinko modifikovaný scenár – znova občania zaplatia niečie dlhy, nie hneď, ale až vtedy, keď štát odkúpi zločinecké akcie. A ten ich odkúpi – s požehnaním štátnych najvyšších. A keby na to nemal, natlačí peniaze, v tlačiarni. Veď Únia už začala.
„Najlepšie“ nakoniec:
Na Slovensku netreba byť bohatým, stačí byť širokým.