Ani Pravda, myslím noviny, nie je zárukou, že uverejní pravdu, nech by bola akokoľvek tvrdá.
Ani v Pravde novinári nie sú slobodní, lebo:
– slobodu si zamieňajú za to, že počas pracovného dňa môžu ísť kamkoľvek a kedykoľvek, nemusia „cvikať“ dochádzkovú kartu;
– slobodu slova si zamieňajú s tým, že „slobodne“ napíšu len to, čo im určí ich zamestnávateľ – chlebodarca;
– slobodu slova nedoprajú ani blogu, v ktorom je pomenované zlo i tí, ktorí toto zlo slobodne rozširujú a vnucujú slobodnej väčšine a vymažú ho, asi preto, že bol čítaný a hrozilo, že čitatelia by sa mohli dočítať o… o troch „dámach“, ktoré si slobodu slova užívajú bez obmedzení a to len preto, že sa im páči iné než sa páči väčšine;
– sloboda slova sa v tomto štáte naposledy nosila v novembri 1989. Bolo to v čase, keď nikomu ani len vo sne nenapadlo, že raz ich deti, ak budú mať vlastné deti, už ich nebudú volať, tato, mama… budú to rodič 1 a rodič 2. A možno ani babka a dedko už nebude dovolené, leda starý rodič 1 a starý rodič 2.
A že v ďalšom pokolení už nebudú len 2 pohlavia, ale 3 a možno aj 4,5,6 – celkom slušné sci-fi, nie?
Veru, nie! Toto žiaľ nie je sci-fi, to je blízka budúcnosť nastupujúca vinou oných dám, čo vlastnia slobodu slova a patent na rozum za vehementnej podpory našej milej vlády, našich milých poslancov a žijkajú si blahobytne z našich nemalých daní.
A za výdatnej pomoci tej šiestej (či už siedmej?) veľmoci, ktorá si vraví úplne slobodne „NOVINÁRI“!