ako ty

Nechcela som to hneď do titulku napísať, ale myslím si, že to nie je o strachu. Sme národ pokakaných. Našťastie, nie všetci potrebujeme plienku.

Minulý týždeň mi zarezonovali dve „akcie“, ktoré v svojej podstate nemajú nič spoločné.

Najprv som počula vyjadrenie pani poslankyne Magdy Vášáryovej, že v petícii za vymenovanie Čentéša už nemá význam pokračovať, že petíciu podpísalo len asi tridsaťtisíc občanov a že tých podpisov by bolo asi viac, ale vraj sú indície, že ľudia mali strach. Báli sa zverejniť svoje  meno, adresu. Báli sa, aby sa NIEKTO nedozvedel, čo si skutočne o danej veci myslia.

V tom istom týždni mi prišla mailom iná petícia, ktorú by bolo načim podpísať. Taká internetová petícia má výhodu, ktorá je len zdanlivá – ponúka možnosť zverejniť či nezverejniť svoje meno a adresu v zozname podpísaných. A tak mnohí hoci bez strachu podpíšu, zakliknú možnosť „nezverejniť“, aby náhodou sused, kolega alebo šéf nevedel, či som „za“, lebo čo ak si niekto vyroluje zoznam tých, čo pred ním už tú dobrú vec podpísali. Čo ak tam nájde moje meno a z toho si vydedukuje, ako zmýšľam?

Čo na tom, že pri kávičke si o tom podebatujeme, vyplačeme sa z krívd, ktoré sú nám spôsobené. Čo na tom, že sa kvôli rôznym názorom aj pohádame. Ak však máme dostáť svojmu slovu tým, že ho verejne potvrdíme svojím podpisom, že ten podpis má za určitých okolností veľkú váhu, sme pokakaní. Už len púha predstava, že by sme mali niesť zodpovednosť za svoje slová a činy nám roztrasie vnútornosti. Zadarmo niesť kožu na trh?

Môj kolega by povedal: Sú ešte mladí.

Ja by som sa ho spýtala: Dokedy budú potrebovať plienku?