…keď si pri sledovaní TV správ alebo nejakej talk show vypnete zvuk, v tom momente prestanete počúvať a začnete pozerať, a to čo uvidíte…
Kde sú tie časy, keď… Nie, nemám nostalgiu za dobou dávno minulou.
Dnes (a žiaľ, nielen dnes), v súvislosti s dvestým výročím úmrtia Antona Bernoláka a spomienkovým programom Slovenského rozhlasu na tohto bojovníka za slovenčinu, je mi akosi clivo. Za dobou spred vyše dvadsiatich rokov, keď v rozhlase či televízii nemohol len tak niekto przniť našu reč. Hlásatelia a hlásateľky museli (no, neviem, možno ich vyberali na tie posty inak a nie podľa vedomostí – asi ako dnes) vedieť, resp. vedeli slovensky. Myslím to tak, že používali spisovný jazyk. A nemali rečové vady, teda chyby, však?
Kde sú tie časy, keď nás televízny program pozývala sledovať napr. I.Pažítková, A. Straková,…
…keď nás rozhlasoví redaktori z éteru nepozývali vychutnať si večerný televízny program, ale nám priali vychutnať si nedeľný obed;
…keď nás televízne hlásateľky pozvali sledovať a stráviť príjemné chvíle pri sledovaní televízneho programu;
…keď sa televízne hlásateľky alebo moderátorky alebo redaktorky (aby som žiadnu neurazila) predvádzali nanajvýš zmysluplným upútaním našej pozornosti, a nie ako dnes „vykypeným“ silikónovým výstrihom, silikónovou perou, silikónom „napustenou“ zadnicou (ktorú pri sedení aj tak nevidno), umelými riasami, umelými nechtami, a nadviazanými „cudzími“ vlasmi.
Dnes je asi predpoklad na prijatie do RTVS alebo súkromných televízií či rozhlasových staníc okrem už spomenutého výstrihu a iných umelých doplnkov postavy a celkového vzhľadu (pre „moderných“ looku) prvá zásada – mať rečovú vadu, teda chybu. To zaujme. A potom – treba sa štylizovať. Zdokonaliť svoju rečovú vadu a spraviť z nej prednosť. Dnes už naše moderátorky tak zdokonalili svoje rôzne rečové odchýlky, že sú už z toho úchylky a len málokto si uvedomuje rozdiel medzi normálnym a nenormálnym.
Najprv si všimnete, že moderátorky majú nejaký neodstrániteľný štipec na nose. (Ale už to pochytili aj iné osoby, žiaľ, sú medzi nimi aj rôzne odborníčky alebo aj političky a žiaľ, aj niektorí muži tomu podľahli – a to som si myslela, že muži sú aspoň v tomto rozumnejší, že sa len tak po nejakej somarine neopičia). No, naschvál – dajte si na nos štipec a skúste čítať nejaký text. Také „r“ sa so štipcom na nose dosť ťažko vyslovuje, v zhluku rôznych samo- a spoluhlások je to často komické. Veď to skúste a počúvajte sa. Alebo stačí, ak budete počúvať niektoré z hlavných správ Slovenského rozhlasu.
Potom si všimnete, že čoraz väčší počet moderátoriek a hlásateliek pravdepodobne s úspechom prekonalo obdobie pravidelných návštev logopedickej poradne a šťastné, že sa konečne naučili vysloviť „r“ ho vyslovujú takto „rrr“, že keď to počujete, nadobudnete pocit, že sa ešte neskončila hra na to, kto lepšie napodobní streľbu zo samopalu. Toto „rrr“ v kombinácii so štipcom vás určite rozosmeje, lebo niekedy sa im to nie veľmi podarí a zamotajú sa…
Sykavky sú mimoriadna kapitola, ktorá vlastne mala byť uvedená ako prvá, lebo tá sa dostala do povedomia začínajúcich televíznych a rozhlasových hviezdičiek ešte pre 20 rokmi. Ak mi pamäť dobre slúži, začala to jedna nemenovaná naša moderátorka, ktorá najprv v Rádiu Twist mala svoju reláciu o filmovej tvorbe a odvtedy sa to šírilo ako svetlo, ona už to azda ani nepoužíva v takej miere, ale má veľkú zásluhu na tom, ako sa to ujalo. Sykavky „č, š. ž,“ sa už nevyslovujú „č, š, ž“, ale takto: „ččč“, „ššš“, „žžž“. Až sa bojím, že ak by som bola v dosahu takej moderátorskej osoby, bola by som opľutá z každej strany. No, čččo užžž, keď chcete byť kúlový… Najkomickejšie na tom je, že keď si pri sledovaní TV správ alebo nejakej talk show vypnete zvuk, v tom momente prestanete počúvať a začnete pozerať, a to čo uvidíte vás opäť rozosmeje… ako len dokážu krútiť ústami, perami, v snahe docieliť dokonalosť vo vyslovení trojsykaviek, trojrrr a to všetko niektoré aj so štipcom na nose.
Ešte by sa mi žiadalo veľa vecí spomenúť, napr. ako som vyššie napísala,
že, vychutnáva sa jedlo a nie TV program,
že opozitum od ďaleko lepšie by asi malo byť blízko horšie (?)
že…
že…
alebo spojenie napr. dva roky dozadu – namiesto pred dvoma rokmi…
alebo… také choré hlasivky moderátora, keď ledva-ledva rozpoznáte, čo chcel povedať,
alebo…
Kedy si už konečne manažéri médií dajú záležať na tom, aby osoby, ktoré počujeme z rozhlasu alebo televízie, používali a propagovali slovenský jazyk v jeho najkrajšej podobe?