Štandardná veta, ktorou vás chcú montážne firmy presvedčiť, aby ste pri výmene okien uprednostnili plastové.
Aj v našom paneláku už sotva nájdete pôvodné drevené okná. Popri zatepľovacích prácach okná vymieňali už len tí poslední. Naše okná už majú jedenásť rokov. Tiež sú plastové, našťastie, majú už kvalitnejšie viackomorové rámy. Po tých jedenástich rokoch ešte nevyzerajú zle, čistím ich šetrne, ale už na nich badať vplyv počasia. Gumové tesnenia sú porézne. Spozorovala som to len nedávno pri čistení okien, že mi ostala čierna farba na handre. Asi bude treba natierať glycerínom, alebo nejakým iným, vhodnejším prípravkom. Nádejam sa, že tesnenie sa dá po čase vymeniť a okná budú stále dobré. Možno ozaj vydržia tých 30 rokov, ale s istotou to nevieme povedať, lebo tu ešte nikto nemá plastové okná 30, nieto viac rokov. Takže to beriem len ako prísľub, ale viete ako je to so sľubmi?!
Aj dnes sa nám mnohí snažia kadečo nasľubovať, dokonca niektoré tie sľuby už od začiatku vyvolávajú obavy.
Napríklad takýto: že dieťaťu je lepšie, ak je vychovávané v „rodine“ dvoch homosexuálov, než v rodine možno občas rozhádaných, ale rodičov, kde má svoju nezastupiteľnú úlohu otec a matka. A že akýže zlý vplyv by na dieťati zanechala výchova v „rodine“, kde úlohu otca aj matky sprostredkúvajú „otec“ a „otec“ alebo „matka“ a „matka“.
Povedzte mi, prosím, je tu medzi nami niekto 30 až 50-ročný, kto vyrastal v „rodine“ dvoch homosexuálov alebo lesieb? Predpokladám, že nie. Ako teda môže niekto tvrdiť, že to bude dobré pre dieťa/deti, pre spoločnosť?
PS: Tie pôvodné drevené okná už mali 40 rokov a keby boli kvalitnejšie vypracované, vydržali by isto ešte ďalších 40 rokov. Tie na dedkovom dome majú vyše 90 rokov, stále sú dobré; pamätajú poctivú prácu i materiál. Taká klasika, ako rodina.